Šťavel (Oxalis deppei) je u nás veľmi dobre známy ako „rastlina pre šťastie k Novému roku“. Patrí do rodu Oxalidaceae – kysličkovité. Pôvodom pochádza zo Strednej Ameriky (Mexika), bol popísaný už v roku 1822. Ide o ozdobnú trvalku s jetelovými listami, v našich podmienkach nie je mrazuvzdorný.

Pestovanie

Dorastá do výšky 15–20 cm a dekoratívny význam majú hlavne listy. Jeho zásobným orgnánom je drobná, riedka a guľovitá cibuľa s veľkým bielym repovitým koreňom, ktorý slúži ako zásobáreň vody. Pri skladovaní v suchom prostredí dužinatá stonka vysychá a odpadáva cibuľa. Podobný typ koreňov majú i niektoré druhy modraviek.

Cibuľky majú veľkosť 4–5 cm. Nadzemnú časť tvoria smaragdovozelené listy s výrazným červenohnedým kruhom uprostred, ktoré husto rastú na dlhých stopkách priamo z pôdy a k večeru sa dáždnikovito uzatvárajú. Kvety majú ružovočervenú farbu a sú postavené v riedkom okolíku. Ak ho pestujeme vonku, ukončíme vegetáciu s príchodom mrazu.

Väčšina šťavelov vyžaduje kyslejšie pôdy, tento druh však spoľahlivo rastie v každej záhrade. Na stanovišti sa vysadzuje v apríli, vyhovuje mu plné slnko alebo polotieň. Hĺbka výsadby je 4–6 cm, vzdialenosť 15 až 20 cm.

Pred výsadbou pôdu vyhnojíme základnou dávkou hnojiva. Pri pestovaní nevyžaduje zvláštnu starostlivosť. Vďaka dužinatému koreňu šťavel znáša i nedostatok vody. Po príchode prvých mrázov sa cibuľa i s koreňmi zbierajú a nechajú zaschnúť. Keď odpadnú dužinaté korene, uložia sa pri teplote 2–8 °C v suchej miestnosti. Rozmnožovanie je možné dcérskymi cibuľami, ktorých každoročne narastá veľké množstvo.

Použitie

Šťavel bude ozdobou skaliek, suchých záhonov a múrikov, vhodný je na okraje trvalkových záhonov a krovín. K rýchleniu sa používajú tepelne upravené hľuzy, domáce prirýchľovanie sa neodporúča.